Folklórny súbor Vršatec vznikol v roku 1953. Spočiatku to bola len neveľká spevácka skupina, ktorá absolvovala svoje prvé úspešné vystúpenie 1. mája 1953 v Dubnici nad Váhom. Postupne sa začala rozrastať o tanečnú a hudobnú zložku a do súčasnej podoby sa súbor sformoval v roku 1967. FS Vršatec sa svojou kvalitou veľmi rýchlo zaradil medzi najlepšie amatérske folklórne súbory na Slovensku.

Doteraz absolvoval viac ako 2000 úspešných vystúpení doma i v zahraničí. Svoj program prezentoval skoro
vo všetkých štátoch Európy a vystupoval aj v mnohých štátoch Afriky, Ameriky, Austrálie a Ázie, kde bola vysoko hodnotená umelecká úroveň a atraktívnosť jeho vystúpení. Základom repertoáru súboru sú tanečné, hudobné
a spevácke čísla z rôznych oblastí Slovenska. Počas svojej existencie súbor získal množstvo úspechov a ocenení
v súťažných prehliadkach a na festivaloch.

Folklórny súbor Vršatec pod vedením M. Senku dosiahol najväčšie úspechy vo svojej histórii. Repertoár súboru vzrástol až na 63 programových čísel. Medzi nimi boli nielen čísla zo slovenského folklóru, ale aj niekoľko vstupov z folklóru iných národov. Vplyvom tvorby pána Senku sa do repertoáru súboru dostali optimistické, dejové a žartovné čísla, ktoré charakterizovali a stále charakterizujú program Vršatca. Tento úderný a perfektne prevedený program žal vavríny všade tam, kam súbor zavítal. Víťazné a laureátske ocenenia na Slovensku, ale i v zahraničí vrcholia v r. 1971 získaním "Hlavnej ceny" na celoštátnom (československom) festivale v Poprade a v r. 1974 udelením najvyššieho odborárskeho vyznamenania "Ceny Antonína Zápotockého"

Z množstva ocenení uvedieme aspoň tie najvýznamnejšie:

1. cena za programový blok v súťaži vo Východnej (1968)

Laureátska bronzová reťaz z festivalu v Dijone (1970)

Najlepší amatérsky súbor na festivale v Tunise (1971)

Zlatá plaketa z festivalu v Burgase (1978)

Zaslúžilý kolektív ZUČ – vyznamenanie MK SSR (1982)

“Mám pred sebou šesť programových bulletinov folklórneho súboru Vršatec z Dubnice nad Váhom. Jeden hýri farbami, druhý je hnedobiely, ale nápaditý, ďalší je zdobený farebnými fotografiami z javiska i prírody. Jeden je už ošumelý, čierne písmená na zažltnutom papieri dýchajú históriou, ale je najvzácnejší – je prvý súborový bulletin z roku 1956.

— Očami Mgr. Viliama Hletku

Historický bulettin

Vtedy súbor Vršatec tancoval, spieval a hral už štvrtý rok. Hoci je na titulnej strane tohto vzácneho bulletinu ako umelecký vedúci uvedený Jaroslav Magdolen, prvé krôčiky súboru Vršatec formovali pred ním až štyria umeleckí vedúci. V roku 1953 to bola dvojica Ivan Kálnovič a Maťo Bobčák, neskôr Ján Žabka a v roku 1955 Julian Mikláš. Súbor začínal ako spevácka skupina, ale už 1. mája vystupuje v Ilave pod vedením J. Žabku ako tanečno-spevácky súbor. Zdá sa, že tento umelecký vedúci dobre „rozbehol“ Vršatec a získal s ním aj prvé ocenenia. V bulletine je uvedená veľmi zaujémavá informácia, ktorú odcitujem: „Závod sa súboru za dobrú prácu odmenil týždenným sústredením na Smolenickom zámku, kde sa mu dostalo odborného vedenia od popredného slovenského choreografa Štefana Nosáľa z Lúčnice.“ Výsledok tejto práce sa ihneď dostavil, pretože súbor v tom istom roku vyhral krajskú súťaž „ĽUT“. Nie je krásne a sympatické, že prvé rady, choreografické prvky a tóny dostal Vršatec do kolísky od takej folklórnej kapacity akou je pán Nosáľ? Prvý bulletin je zaujímavý ešte aj z pohľadu programových čísel. V roku 1956 mal súbor pestrý program rozdelený prestávkou do dvoch častí. Mal 25 (!) programových čísel: tance, sólové aj kolektívne spevy, píšťaľkové i harmonikové sólo, a to všetko so sprievodom cimbalovej ľudovej hudby pod vedením primáša Dezidera Baloga. Program samozrejme dopĺňali ľudový rozprávači. Medzi sólistami sú uvedené mená: Flórka Ladecká, Mária Marušáková, Julián Mikláš, Richard Koppy, Štefan Bulla, Milan Smolek, Mária Kremnická-Valjentová, Imrich Tinath, Oľga Dvorská.

PRVÝCH 15 ROKOV HISTÓRIE VRŠATCA

Súbor v ďalších rokoch striedal dobré obdobia s poklesom umeleckej úrovne a vždy k tomu prispela výmena generácií, hlavne náhle odchody chlapcov na vojenskú službu. Napriek tomu nadšenie a vytrvalosť mladých ľudí slávili svoje úspechy. K prvej vlne zakladateľov sa pridali ďalšie mená, ktoré reprezentovali svoje vršatčiarske generácie – Jaroslav Buliš, Aťa Klímová, Marcela Golejová-Tapušíková, Milan Mateček, Miroslav Moško, Viliam Janeba, Mária Hrivnáková, Jozef Vyhlídal a ďalší, ktorým sa ospravedlňujem, že ich nemôžem všetkých vymenovať. Tieto informácie sa už dozvedám z ďalšieho bulletinu, ktorý bol vydaný pri príležitosti 15. výročia založenia súboru. O ťažkostich, ktoré sprevádzali cestu súboru čítame: „V miestnych pomeroch chýbalo pochopenie estetických hodnôt ľudového tanca v podmienkach moderného života“. Ako celkom neskutočné sa zdajú byť dnes starosti, kde zadovážiť kroj a iné rekvizity. Aj tak bolo, že členovia súboru chodili po širokom okolí, navštevovali dediny a lazy, domŕzali majiteľov krojov, aby im ich požičali. O veľkej láske mladých k súboru svedčí, že v snahe ukázať čo najviac zo svojho umenia vybudovali v dubnickom parku vlastnými rukami tanečný parket, kde potom pravidelne vystupovali. Vršatec sa pravidelne zúčastňoval Celoštátnych spartakiád (1955,1960,1965,1985), vyhrával okresné a krajské kolá STM, bol pravidelným hosťom domácich festivalov (Východná, Detva, Strážnica, Terchová) a konečne prišiel aj zahraničný zájazd. Najskôr to boli blízke krajiny (Poľsko, Bulharsko), ale v roku 1967 už krásny a náročný trojtýždňový zájazd po Francúzsku. To sa nám však už otvára nová kapitola pôsobenia FS Vršatec na folklórnom nebi Slovenska. Súbor mal zásluhou ďalších umeleckých vedúcich (1958 – Filip Bernát, 1962 – Štefan Bulla, 1963 – Ing. Ján Koritko, 1965 – Ing. Silvester Tapušík) svoju tanečnú základňu, programový repertoár a regionálne úspechy.

VRŠATEC NAŠIEL MIKULÁŠA SENKU - M. SENKO NAŠIEL VRŠATEC

Začiatkom roka 1967 prichádza do súboru Mikuláš Senko. Jeho príchod vlial nevšedné nadšenie do celého kolektívu a začala tvorivá spolupráca – realizácia jeho umeleckých snáh. Bolo to obdobie plné radostí, akceptovania prirodzenej autority a z toho vyplývajúcej poctivej driny. Svoju prácu začal pán Senko úpravou hotových programových čísel podľa svojich predstáv a postupne rozširoval repertoár súboru vlastnou tvorbou. Jednotlivým programovým číslam predchádzal hlboký prieskum národopisného terénu. V súbore bolo veľa formovateľných typov tanečníkov a hudobníkov, ktorí ochotne realizovali prúdy nápadov veľkého choreografa. Spomínam si, že nás vôbec neprekvapilo, keď sa choreografická, či hudobná myšlienka p. Senku zmenila aj päť krát počas jednej skúšky na definitívnu, aby sa na ďalšej zase zmenila, pokiaľ nebol spokojný. Zásadou bolo, aby sa tvorba odpútala od akéhokoľvek napodobňovania iných súborov a aby sa divákovi servírovalo iba to, o čo sme sa sami pričinili. Pán Senko vytvoril dramatické celky a vyznával zákon kontrastu, gradácie, ale aj logickej nadväznosti. Vo svojej ako vodopád prýštiacej tvorbe musel M. Senko nájsť oporu, ozvenu a širokú rieku, ktorá bola schopná tento vodopád vstrebať. Toto všetko našiel v ľuďoch Vršatca a citujúc jeho poznámky, našiel to v Marcele Tapušíkovej, Silvestrovi Tapušíkovi, Jozefovi Švecovi, Jozefovi Kajanovi, Františkovi Jančárovi, Františkovi Róžovi, Dušanovi Berkym, Jaroslavovi Bulišovi a vo Flórke Ladeckej. Pán Senko si uvedomoval, že nemôže budovať svoj folklórny rukopis izolovane, bez konfrontácie a umeleckej diskusie so súčasníkmi, ktorých tvorbu poznalo celé Slovensko. Preto jeho písomné poznámky svedčia o čulej spolupráci s takými osobnosťami ako páni Leng, Stračina, Tonkovič, Demo, Bútor, Gruska, Majerčík, Kulich, Roháč, Kyseľ, Zima, Jamriška, Kubánka, Nosáľ, Kovačovič a ďalší. Mikuláš Senko bol nielen choreografom a umeleckým vedúcim. Bol pedagógom, psychológom, a tiež akoby dobrým otcom. Veď tmel, ktorým spojil svojich vršatčiarov ich spája dodnes, doteraz sa generácia z jeho obdobia stretáva pravidelne na oslavách menín, či narodenín. Vršatčiari sú hrdí , že pán Senko pôsobil práve v tomto dubnickom kolektíve. Odovzdal im toľko krásneho z jeho tvorivej studnice folklórneho umenia, že aj teraz s odstupom rokov stále majú jeho tance a piesne v programe súčasného Vršatca úžasný úspech u diváka.

VEDÚCI SÚBORU OD ZALOŽENIA FS

BERNÁT Filip (1958)

Dipl.Ing. LEHOCKÝ Jozef (1985)

Ing. BULLA Štefan (1962)

Ing. KÁLNOVIČ Ivan (1953)

Ing. KORITKO Ján (1963)

Ing. MAGDOLEN Jaroslav (1956)

Ing. TAPUŠÍK Silvester (1965)

MARTINKA Jozef (1989)

MIKLÁŠ Julian (1955)

SENKO Mikuláš (1967)

ŽABKA Ján (1954)